
Od začiatku pontifikátu urobil „kultúru“ najčastejšou témou svojich úvah.[1] Ján Pavol II.
Sv. Otec dáva katolíckym univerzitám významnú úlohu v rámci evanjelizácie: „Každá katolícka univerzita vykonáva pre Cirkev podľa svojej vlastnej podstaty pri evanjelizácii veľkú pomoc.
Pápež poukazuje na to, že ázijskí synodálni otcovia zdôrazňovali hodnotu základňových cirkevných spoločenstiev ako účinného spôsobu zveľaďovania vospolnosti a účasti vo farnostiach a v diecézach, ako aj rýdzej sily na poli evanjelizácie.
Pápež píše vo svojej apoštolskej exhortácii Christifideles laici: „Spolu s kňazmi a rehoľníkmi vytvárajú laici jeden Boží ľud a Kristovo telo.“[1] A dopĺňa o laiko
Podľa Jána Pavla II. je farnosť privilegovaným miestom, kde môžu veriaci konkrétnym spôsobom zažívať svoju skúsenosť Cirkvi. Farnosť má byť predovšetkým eucharistickým spoločenstvom. Farnosti sú povolané byť otvorené k prijímaniu ľudí a k solidarite.
Pápež vo svojom posolstve k svetovému dňu pokoja na rok 2005 spomenul, že niektoré prvky súčasnej ekologickej krízy evidentným spôsobom ukazujú svoj mravný charakter. Na prvom mieste menuje nekritickú aplikáciu vedeckého a technologického progresu.
Počas jednej z generálnych audiencií poznamenal, že v minulých rokoch, považovali niektorí ľudia dialóg s nasledovníkmi iných náboženstiev za protiklad k hlásaniu, hlavnej povinnosti poslania Cirkvi.
Sv. Otec popri svojej práci prvého biskupa celej Cirkvi nezanedbával ani svoje poslanie biskupa rímskej cirkvi. Uskutočňoval pastoračné vizitácie rímskych farností.
Už ako kardinál Karol Wojtyła naliehal na farnosti, aby si vypracovali výchovné programy, ktoré by prehlbovali duchovné životy tých, čo sa venovali dobročinnej činnosti.[1]